Henumizmatik

Obchod bronzovej doby bol charakteristický ustálením niektorých druhov tovaru ako primitívneho platidla. V posledných storočiach pred zlomom letopočtu, došlo v našich krajoch za účasti Keltov k prvým pokusom o razenie mincí. V4. a 3. storočí pred naším letopočtom spoznali Kelti pri svojich expanzívnych výpravách na Balkánsky polostrov mince grécko-macedónskych panovníkov, predovšetkým strieborné tetradrachmy Filipa II. Macedónskeho (359-336) a zlaté statéry Alexandra III. (336-323). Koniec 3. a začiatok 2. storočia pred naším letopočtom je charakteristickým obdobím pre zvyšovanie výrobnej činnosti a rozširovanie obchodu, čo vedie k razbe prvých vlastných keltských mincí na našom území. Každé keltské centrum si razilo vlastné mince. Významné sú najmä biateky, ktoré razilo keltské oppidum, ktoré jestvovalo na území dnešnej Bratislavy. Medzi najväčšie nálezy keltských mincí na území Slovenska patrí nález z obce Ptičie (okres Humenné).

Na rozhraní nášho letopočtu došlo na území Slovenska k veľkej spoločenskej premene v súvislosti s rozšírením rímskeho impéria až k rieke Dunaj. Keltské mince ustupujú a na ich miesto prichádzajú rímske mince. Rímske mince sa používali na našom území v prvých štyroch storočiach nášho letopočtu. Najprv to boli mince Rímskej republiky, neskôr mince Rímskeho cisárstva. Za najstaršie rímske platidla sa pokladajú kusy medi liate do rôznych tvarov, najskôr v tvare tehly s reliéfnou výzdobou a napokon sprvu liate a neskôr razené medené mince v pravom zmysle slova. Strieborné mince začali Rimania raziť až po roku 269. pred našim letopočtom. Zlaté rímske mince sa začínajú raziť až po Prvej Púnskej vojne v roku 241 pred naším letopočtom. Pre dejiny Slovenska rímskeho obdobia majú zvlášť mimoriadny význam hromadné nálezy z obce Kalinov (okres Medzilaborce).

Od 5. storočia nášho letopočtu až po utvorenie Uhorska si hospodárske i politické podmienky na území Slovenska nevyžadovali razenie domácej mince, ale hustejší obeh cudzích mincí. Za vlastný platobný prostriedok Veľkomoravskej ríše sa dnes všeobecne pokladá železná hrivna, ktorá má tvar tenkej predĺženej sekerky s malým otvorom. Veľkou Moravou prechádzali diaľkové obchodné cesty, preto je vysoko pravdepodobné, že veľkomoravskí kupci používali aj cudzie mince.

Po rozpade Veľkomoravskej ríše sa územie Slovenska postupne začlenilo do Uhorska a to už za kráľa Štefana I. (997-1038), ke sa maďarská kmeňová a kniežacia organizácia zmenila na systém ústredného kráľovstva. Prvé uhorské mince sa objavujú už za prvého uhorského kráľa Štefana I. , všeobecne nazývané ako oboly, respektíve poldenáre. Mince bezprostredných nástupcov Štefana I. boli razené podľa vzoru jeho poldenárov. Spravidla sa od nich líšili iba legendou. Ťažké oboly a poldenáre sa neskôr vystriedali za ľahšie mince. Obsahovú zmenu môžeme pozorovať už na razbách Ondreja I. (1046-1061). Belo (1048-1060) a Gejza (1061-1074) začali raziť vlastné hodnotné vojvodské mince. Úpadok uhorských mincí vyvrcholil v posledných rokoch panovania kráľa Gejzu II. (1141-1161), kedy sa razili najnekvalitnejšie uhorské mince. Pokusy o zlepšenie môžeme pozorovať až na minciach Belu III. (1173-1196), ktoré tvoria prechod od drobných mincí 12. storočia k ťažším a kvalitnejším minciam 13. storočia. Revolučný obrat v uhorskom mincovníctve sa podarilo uskutočniť až kráľovi Karolovi Róbertovi z Anjou (1307-1342), ktorý uskutočnil veľké mincovné reformy, ktorými zaviedol v Uhorsku stálejšiu väčšiu striebornú mincu – groš a zlatú mincu – florén. Osobitne veľký význam pre Slovensko mali jeho reformy v tom, že sa založila kráľovská mincovňa v Kremnici, v ktorej sa razili tieto groše a florény, neskôr dukáty, ako aj všetky ostatné druhy uhorských mincí. Nemalý význam pre Slovensko má však aj založenie mincovne v Košiciach a neskôr, za Žigmunda (1387-1437) aj v Bratislave.

Na rozhraní 15. a 16. storočia vznikla v Uhorsku snaha raziť veľké strieborné mince. Prvý pokus s týmto razením sa uskutočnil za vlády Vladislava II. (1490-1516) v Kremnickej mincovni. Jeho týchto veľkých strieborných mincí môžeme pokladať za prvé toliarové razby na našom území. Toliar ako základná jednotka novej, takzvanej toliarovej meny však v Uhorsku úradne zaviedol až kráľ Ferdinand I. (1526-1564) roku 1553. Toliar sa razil vo viacerých dieloch a násobkoch. Okrem neho sa však i naďalej razili zlaté dukáty a drobné strieborné denáre a oboly. V dobe Leopolda I. (1657-1705) sa začali v Uhorsku raziť ešte grajciarové a poltúrové mince. V roku 1753 bola v Uhorsku a vo všetkých rakúskych krajinách zavedená jednotná konvenčná mena. Začali sa pravidelne raziť aj medené mince, čím sa mala vyriešiť otázka drobných mincí, ktoré svojou rozličnou váhou a akosťou spôsobovali vo vtedajšom peňažníctve dosť veľké ťažkosti. Ďalším veľkým významom bolo zavedenie papierových platidiel nariadením Márie Terézie z roku 1762. Prvá emisia bola vydaná do výšky 12 miliónov v nominálnych hodnotách 5, 10, 25, 50 a 100 zlatých. V roku 1857 došlo k zavedeniu spolkového menového systému, ktorého základnou menovou jednotkou sa stal spolkový toliar. Pred zavedením spolkového menového systému malo však pre územie Slovenska podstatný význam vydanie vlastných uhorských peňazí ako výdobytok revolúcie v rokoch 1848-1849. Na papierových platidlách z týchto revolučných rokov sa po prvýkrát zjavuje aj nápis v slovenskom jazyku.

Priaznivý vývoj obchodnej bilancie umožnil v roku 1892 novú peňažnú reformu, ktorej výsledkom bola korunová mena krytá zlatom. Základnou menovou jednotkou tejto meny sa stala koruna, ktorá sa delila na 100 halierov. Vedenie Prvej svetovej vojny v rokoch 1914-1918 podlomilo hospodársku silu Rakúsko-Uhorska, spôsobilo jeho rozpad a tým aj zánik jeho meny.

Podľa knihy Vývoj peňazí a medailí na Slovensku od Jozefa Hlinku (Smena 1970) spracoval Mgr. Ján Bocan. O neskorších platidlách na území Slovenska sa môžete dočítať na stránke nášho partnera – Európska zberateľská spoločnosť.